Pravdou je, že nájsť zdravého bezdomovca pri štandardnom spôsobe ich existencie /hygiena, výživa, alkohol, atď/ je prakticky nemožné. Bezdomovci však svoje menej závažné zdravotné ťažkosti neriešia, lepšie povedané ignorujú, ambulantná zdravotná starostlivosť pre nich takmer neexistuje (česť výnimkám).
K nám do nemocnice sa títo úbožiaci napokon dostávajú nedobrovoľne v spoločnosti záchranárov. Najčastejším, a paradoxne relatívne lepším prípadom návštevy bezdomovca v nemocnici, je akútna intoxikácia alkoholom. Každú hlásenú poruchu vedomia musí totiž lekár či záchranár RZP transportovať do nemocnice – s tým sa dá len ťažko nesúhlasiť /aj opitý človek môže mať infarkt, porážku či iný život ohrozujúci stav, napokon život ohrozujúce môže byť aj samotné opitie a jeho komplikácie/.
V taký čas prebieha všetko celkom rutinne, až na pár "drobných" problémov:
1., Behom pár minút máme celú ambulanciu /resp. neskôr nemocničnú izbu/ plnú zvratkov, fekálií a moču. Upratovanie žiaľ veľký efekt nemá, keďže prísun nových výlučkov zo všetkých otvorov je rýchly a prakticky kontinuálny.
2., Alkohol sa s väčšinou upokojujúcich liekov príliš v láske nemá /ich podávanie je u intoxikovaných pacientov kontraindikované/, preto spacifikovať agresívnych návštevníkov je dosť náročné.
3., Hollywoodska filmová scénka /typu Prelet nad kukučím hniezdom/, kde dvaja nabití ošetrovatelia bleskovo napchajú nespratníka do zvieracej kazajky, a ten je potom krotký ako baránok, je v podmienkach našej internej ambulancie absolútne scifi. V nočnej službe u nás totiž žiadneho ošetrovateľa nenájdete. Ja, odchovaný na haluškách s bryndzou, si so svojimi bezmála 100 kilami ešte ako tak poradím, horšie je to však, keď slúži kolegyňa vážiaca 45 kíl aj s fonendoskopom.
Počas vyšetrenia sa nám občas ujde nejaký ten buchnát do hlavy či kopanec do brucha (pokiaľ mi nezlomia okuliare, tak sa už ani príliš nevzrušujem). Vyšetrovací proces je pravidelne sprevádzaný hlučným monológom pacienta, v ktorom sme oslovovaní rozličnými vyberanými názvami pohlavných orgánov, voči sestrám sú populárne skôr narážky na najstaršie povolanie.
Po akom – takom spacifikovaní a doliatí infúziami (keďže opitý človek je výrazne dehydratovaný) musíte zväčša, na odporučenie neurológa, vybaviť a následne pacienta odtransportovať na urgentné CT vyšetrenie mozgu, v prípade potreby sa CT na druhý deň zopakuje /áno - to isté CT vyšetrenie, na ktoré bežný neožratý človek čaká pokorne v poradovníku pekných pár týždňov či mesiacov/. Podgurážených bezdomovcov totiž samozrejme nachádzajú riadne poudieraných, no a žiaden lekár nebude riskovať nerozpoznané krvácanie do mozgu. Pokiaľ je CT v poriadku, traumatológ ošetrí vonkajšie poranenia a pacient sa môže pokojne vrátiť naspäť do nášho päťhviezdičkového hotela „all – inclusive“.
Pýtate sa, prečo nemôžem dotyčného po absolvovaných vyšetreniach jednoducho poslať „odkiaľ prišiel“, a musíme ho u nás „ubytovať?“. Z viacerých dôvodov:
- aj pri samotnej alkoholovej intoxikácii nemožno vylúčiť neskoršie komplikácie (vážne poruchy srdcového rytmu, epileptický záchvat, aspiráciu zvratkami, úraz, podchladenie,...)
- sanitkár pacienta jednoducho nemá kde zložiť
Ráno po prebudení a precitnutí z alkoholového opojenia sa náš „klient“ v 99 % prípadov neunúva ani len rozlúčiť, či aspoň podpísať negatívny reverz a utečie kade ľahšie /samozrejme treba vyrovnať hladinku v najbližšom pajzli/.
Náklady takto strávenej noci podľa môjho skromného odhadu predstavujú cca 30.000.- korún.
V obdobiach prideľovania sociálnych dávok nie sú výnimkou ani 3-4 takýto fešáci za noc, viacerí sú už doslova štamgasti.
A potom nech ešte niekto povie, že v našom zdravotníctve nie je dosť peňazí...
